Slovensko zažíva déjà vu. Táto vlna pandémie je opäť zlá. Napriek tomu vieme omnoho viac a posunuli sme sa ďalej. Cesty z pandémie už vidieť a to svetlo, ktoré na ne dopadá, je na konci tunela.

S hlbokou vďakou, i s istým smútkom myslím na anjelov našich nemocníc. Naša neochota správať sa solidárne ich vohnala do hraničných situácií. Sú prítomní priamo v epicentre tragédie, ktorú niektorí podlí politici zo sebeckých záujmov bohorovne popierajú. Prítomní, aby liečili, prítomní, aby dennodenne v tichom zúfalstve odprevádzali mŕtvych. Pomôžme im, prekonajme znechutenie, hovorme bez hnevu a otvorene, s každým, s kým sa hovoriť dá. Prosme tých čo nechcenú skutočnosť popierajú, aby opustili svoj vzdor. Ak nie pre iné, aspoň pre solidaritu s tými, čo v nemocniciach zvádzajú boj s našou ľahostajnosťou. Rozdelení prehrávame. Snažme sa to osudné rozdelenie prekonať, otvorme sa i tým, ktorým sa nám otvárať nechce. Taká je výzva prvej sviece otvorenosti, v čase toho zvláštneho adventu.

Alexander Dubček bol podľa Petra Zajaca, ktorý ho poznal osobne, dobrý človek. Nevedel sa však dlho zbaviť predstavy, že "Socializmus s ľudskou tvárou" by mohol existovať aj po roku 1989. Do dejín sa zapísal aj negatívne, podpisom Moskovských protokolov a tzv. "Obuškovým zákonom". Narodil sa pre 100 rokmi.

Televízne zábery spred 21. augusta 1968 sú dnes najmä smiešne. Komunisti z celého okolia, krotkí až hrôza, sa poddansky stretávali s trápnym Brežnevom, a miláčik más Alexander Dubček sa na všetkých usmieval. A potom prišli tanky.

Ako reaguje riaditeľ najväčšej slovenskej nocľahárne pre ľudí bez domova so sídlom v Bratislave „pri letisku“ na kritiku bývalého pracovníka magistrátu zodpovedného za riešenie bezdomovectva? Prečo každý nový primátor hodí stratégiu svojho predchodcu do koša? Akú praktickú pomoc Bratislavčanov by nocľaháreň v zime najviac potrebovala?